fb 

Mywed

Peter Oberta

Profesionální fotograf ...

V roku 2006 sme sa s kamarátom Dušanom z Olomouca rozhodli, že strávime mesiac cestovaním po republikách bývalej Jugoslávie. S tým istým kamarátom som 2 roky pred tým strávil niekoľko týždňov v Španielsku a Portugalsku. Takže sme už jednu takú cestu mali za sebou a vedeli sme že nám niečo ako ponorka nehrozí. Na rozdiel od pyrenejskeho dobrudružstva, kde sme si naívne predstavovali, že sa budeme presúvať po poloostrove stopom, sme tento krát na cestu použili pick-up. V podstate sme mali všetko so sebou, varič, jedlo a noclah v aute. Jediná vec do ktorej sme museli investovať bol benzín, pečivo a alkohol. Musím povedať, že v roku 2006 boli ešte stále viditelné stopy po občianskej vojne z 90-siatich rokov a to nielem stopami po guľkách na fasádach domov, ale aj prítomnosťou ozbrojených miestnych "dobrovolníkov" a cedulami "PAZI MINE" na okrajoch lesov. O miestnych obyvatelov vám toho moc nepoviem, skoro vôbec sme sa snimi nedostali do styku. Viec menej sme šli po vlastnej ose, čo v podstate znamenalo presúvať sa pohodovou 50 km/h rýchlosťou pozdĺž Chorvátskeho pobrežia a v okamžiku ako sme zazreli osamotenú plaž, tak sme zastavili a na hodku si ľahli do piesku. Čo mi ale utkvelo v pamäti z tejto cesty sú tri zážitky. Keďže sme za 3 týžďne prekonali niekoľko krát hranice medzi Chorvátsko, Bosnou a Herzegovinou, Čiernou Horou, Srbskom a Albánskom, tak sa nám pas plnil rôznymi pečiatkami, ktoré sa nielen od seba líšili farbou, ale aj geometrickými tvarmi. Každopádne tieto pre cestovatela vzácne suvenýry vzdudili na Srbskej hranice podozrenie, že sme pravdepodobne pašeráci drog z bývalého Česko-Slovenska. Musím sa priznať, že som do tej doby netušil ake malé skríše sa môžu nachádzať v aute. Každopádne súdruhovia zo Srbkej Republiky boli veľmi dôkladný a po dvoch hodinách čo ma instruovali čo všetko mám odšróbovať z auta nám s úsmevom na tváry povedali, aby sme auto do 15 minúť znova poskládali a vypadli...Druhé nemilé prekvapenie nás čakalo v Čiernej Hore na kopečku priamo nad nádherným poloostrovom Sv.Štefan (UNESCO). Ako som spomýnal, prespávali sme v aute, vedľa auta a niekedy aj na aute. Tak tomu bolo aj na spomýnanom kopečku. Čo asi pôsobilo zase podozrivo miestnym "dobrovolníkom", ktorý nás o 5 ráno zobudili klopaním kalašnikovom na okno auta. Po dotazu, čo tam robíme ma napadla jediná odpoveď: "Čakám na východ slnka, aby som mohol odfotiť Sv.Štefam!". Neviem či nám to uverili, ale každopádne odpoveď bola zase rovnaká, zbalte sa a vypadnite do 15 minút. A posledný tretí zážitok  opäť súvisel s nocľahom v lese. Dômyselne sme zamaskavali všetky reflexné časty auta lopúchami a prespali na okraji lesa v aute. Samozrejme keď jeden z nás potreboval na WC, tak sa musel vydať do lesa...každopádne keď sme sa ráno zbalili a pokračovali v ceste, tak sme si všimli červených cedúl ktoré boli vyvesené čo 100 m pozdĺž lesa - áno, bola na nich vyznačená lepka s nadpisom PAZI MINE. Každopádne sme cestou narazili aj na nádherné miesta ako Split, Plitvická jazera, Mostar, Sv.Štefam a najväčšý európsky fjord Kotor.