fb 

Mywed

Peter Oberta

Profesionální fotograf ...

Bielorusko som navštívil v roku 2013. Celú cestu som podnikol na mojej motorke (Suzuki Intruder C800). Bol to už môj tretí dlhý moto-výlet (Andorra a RdGA). K návšteve bieloruska sú nutné víza, čo je celkom vyčerpávajúca procedúra. Naštastie nám v tom pomohol rodinný priateľ. Cez prvý deň mojej cesty som sa presunul z Prahy do Setechova, kde som prespal (383 km). Na druhý deň som v kľude na obed vyrazil a cieľ cesty bola Varšava (471 km). Až na tretí deň som sa dostal na poľsko - bieloruskú hranicu. Len krátko k poľsku. Očakával som legendárne zlé cesty, ale úsek po ktorom som šiel bol buď nový alebo ho rekonštruovali. Čo ma ale prekvapilo a pobavilo, bol úkaz z 90-siatich rokov. Skoro na každej benzínke u kamijónov boli prostitútky :).

Na bieloruskú hranicu som dorazil na obed. Zdržal som sa tam asi hodinu a pol. Musel som si kúpiť povinné zdravotné poistenie a čakať až mi vystavia všetky potrebné dokumenty. Zmena prostredia medzi poľskom a bieloruskom je patrná na prvý pohľad. Hneď za hranicou začína mesto Brest, kde som strávil následujúce dve noci u účastníka CS. Díky moc Veronika. Z ničoho nič sa objaví panoráma plné panelákov. Ako u nás naposledy v 70tich rokov, tak v bielorusku stále vyrastajú panelákové sídliska. Brest ako mesto je celkom sympatické. Moja sprievodkyňa mi na prvý deň ukázala mesto a hradby. Večer som si dal lokeť vodky, čo je v podstate prkienko dlhé ako lokeť a na ňom je päť druhov vodky. Najzaujímavejšia bola chrenová - áno vodka z chrenu!

Veci ktoré vás ihneď zaújmu v bielorusku sú napríklad ceny benzínu (majú tu dokonca aj Pb92). Jeden liter stojí 17 CZK. Potom naprostá absencia západných obchodákov a typicky pre post-sovietské krajiny úcta k padlím v druhej svetovej vojne a ích pomníkom. Tiež veľké množstvo krásnych žien a menej pohľadných mužov - ách ta nespravedlnosť :). Z Brestu som sa po M1 presunul do Minska. Cestu by som popísal dvoma slovami: nekonečné rovná a čistá. Cestou som si urobil zastávku u dvoch UNESCO pamiatkách, Mir a Njasvisz. Minsk ma celkom ohromil, široké dvojprúdové cesty, všadeprítomná čistota a majestátnosť budov - ách ta diktatúra. Mesto je plné divadiel a parkov, takže početné obyvateľstvo Minska sa má kde stretávať. Neexistuje tu naša kaviarenska kultúra, konzumácia alkoholu na verejnosti je zakázana a na každom rohu čapujú Zlatého Bažanta. Na prvý pohľad vypadá Minsk ako ogranizované a spokojné mesto, ale pod pokličkou ničí spoločnosť 20% inflácia a politický boj medzi červeno-zelenými (vláda) a červeno-bielimy (opozícia). Spoločnosť je rozdelená na bielorusky tábor, ktorý odsudzuje bielorusov ktorý nerozprávajú bielorusky a z nepochopiteľných dôvodov nazvú xenofóba každého kdo neodsudzuje všetko čo je ruské. Bohužial po diktatúre nastúpia ľudia, ktorý sú ešte horší - dúfam, že to nebude prípad bieloruska. 

Ako aj v iných post-sovietských kajinách, tak aj tu je nemalé množstvo žien, ktoré využívajú/zneužívajú svojej krásy, aby sa predali bohatým. Svedčí o tom aj nemalé množstvo www stránok, kde si môžete kúpiť manželku. Ženy tu nemajú vo zvyku pracovať - ích robota je domácnosť a starosť o rodinu. A ako mi povedali miestne, či sú otrokom doma, alebo nemeckému manželovy, tak to radšej to druhé. Pre lepšiu predstavu prikladam aj celý môj rozpočet a ešte článok, ktorý mi o ceste vyšiel v časopise "Svet Motocyklov" a "Motoroute".

 

pdfVýdaje na ceste do Bieloruska.pdf pdfČlánok #1 pdfČlánok #2